Vnútorný monológ fajčiara, ktorý ma držal pri cigaretách

Vetu, ktorú som používal najčastejšie, som nikdy nevyslovil nahlas. Bol to vlhký utorok, ani nie pred deviatou, a ja som stál pri okne v kancelárii s cigaretou medzi dvoma prstami a notebook sa mi za chrbtom prebúdzal. Radiátor klikal, okno bolo pootvorené na centimeter a ja som si hovoril to isté, čo som si opakoval celé roky: „Potrebujem to, aby som sa dostal do tempa.“

Začal som fajčiť v 19 rokoch. Do tej chvíle som fajčil už 27 rokov. V najhoršom období som fajčil asi 40 cigariet denne. Moja žena začala fajčiť v 18 rokoch a medzi nami dvoma sa dym vkradol do takmer každej miestnosti nášho dospelého života. Kancelária. Kuchyňa. Balkón. Auto. To, čo to celé poháňalo, nebol len nikotín. Bol to jazyk, ktorým som nikotín obklopoval.

„Potrebujem to, aby som sa dostal do tempa.“ To bola ranná veta. Znela prakticky, takmer slušne. Nie pôžitok. Nie dráma. Len malá úprava, ako keď si predtým, než si sadneš, pritiahneš stoličku bližšie. Používal som ju pred e-mailmi, pred náročnými telefonátmi, pred každou úlohou, do ktorej sa mi nechcelo pustiť. Hovoril som si, že dym mi pomáha premýšľať, ale premýšľanie nikdy nebolo to, čo zlepšoval. Dával mi rituál, pauzu a priestor medzi jednou vecou a ďalšou.

Keby sa ma vtedy niekto spýtal, prečo fajčiari fajčia ďalej, dal by som mu jednu z týchto uhladených viet a nazval by som to úprimnosťou. Práve preto bol tento vnútorný monológ v mojom živote taký účinný. Znel múdrejšie než jednoduchá veta pod ním: Naučil som sa začínať takmer všetko cigaretou.

„Dnes nie je ten deň.“ Tá veta zvyčajne prišla do obeda. Napätý e-mail. Omeškaná platba. Zlé počasie. Dobré počasie. Príliš veľa práce. Príliš málo spánku. Vždy sa našlo niečo, čo sa dalo použiť ako dôvod, prečo prestať až neskôr. Samozrejme, nenazýval som to odkladaním. Hovoril som si, že som len realistický.

Tá veta ma sprevádzala domov. Moja žena bola v kuchyni, syn v susednej izbe, keď bol ešte malý, a ja som vyšiel na balkón s tým, že sa fajčením budem zaoberať, keď sa život upokojí. Život sa neupokojil. Predĺžil sa. To nie je to isté. Dvadsaťsedem rokov sa môže stratiť v takej vete. Rovnako aj akupunktúra, hypnóza, terapia, náplasti, kniha od Allena Carra, bylinné cigarety, ktoré páchli ako vlhká skriňa, a každý ďalší pokus, ktorý som si medzitým nazbieral.

„Stále si to užívam.“ To bola veta, ktorá mi napokon znela falošne. Pamätám si ten večer, lebo sa nestalo nič dramatické. Studený čaj na stole. Popolník opäť plný. Byt niesol tú vydýchanú vrstvu dymu, okolo ktorej si moja rodina zvykla žiť. Zapálil som si ďalšiu cigaretu a počul som, ako tá veta prichádza takmer presne načas.

Vtedy už s tým potešenie malo len málo spoločného. Necítil som nič výnimočné. Neuvoľňoval som sa do nejakého osobného pôžitku. Udržiaval som vzorec. Zapáliť. Potiahnuť. Uhasiť. Otvoriť balkónové dvere. Zavrieť balkónové dvere. Hľadať zapaľovač. Opakovať. Keď návyk zaplní váš deň dosť dlho, začne si požičiavať slová, ktoré mu už nepatria. Potešenie bolo jedným z tých slov.

To bol pre mňa zlom. Nie veľký sľub. Nie obrad poslednej cigarety. Len náhle zahanbenie z toho, že som vlastný scenár počul príliš jasne na to, aby som mu ešte veril. Tie tri vety na mne pracovali roky. Vďaka nim návyk znel ráno užitočne, do obeda dočasne a večer ako moja voľba. To je silná maska.

Keď som to uvidel, niečo vo mne stíchlo. Necítil som sa hrdinsky. Cítil som sa menej oklamaný. Cigarety mi netrénovali len telo. Trénovali aj moje vysvetlenia. Vždy, keď som si jednu zapálil, mal som pripravenú vetu, ktorá obchádzala moje svedomie. To, že som to uvidel, nevyriešilo všetko za deň. Urobilo niečo lepšie. Urobilo ma úprimným.

Stále si pamätám okno v kancelárii otvorené na centimeter, studený vzduch a rozsviecujúcu sa obrazovku notebooku za mnou. Pamätám si balkónové dvere doma. Pamätám si popolník, ktorý prestal vyzerať škaredo, pretože sa z neho stal kus nábytku. Návyk žije v detailoch. Rovnako aj vety, ktoré ho chránia.

Žiadna z tých viet mi nedala plán. Len mi ukázali, ako potichu vie návyk hovoriť. Ak si o tom budete chcieť niekedy prečítať viac, J. Freeman píše o pokojnej ceste vo svojom sprievodcovi.